Občas sa prechádzaš mestom, slnko svieti, máš dobrú náladu… a zrazu ti do uší priletí veta, ktorá ťa prebudí ako facka studenou handrou.

Nie preto, že by bola pravdivá. Ale preto, že v nej cítiš odsúdenie zabalené do úsmevu.

Kráčala som ulicou s blízkou osobou, keď sme prechádzali okolo parku, kde práve prebiehali Dni zdravia. Také to podujatie, kde si s nadšením zistíš, či je tvoje telo skôr „športový model“ alebo už potrebuje generálku.

V jednom zo stánkov merali veľkosť pásu pani, ktorá prišla ako prvá a ja som sa posadila vedla na stoličku, nech mi zmerajú tlak. Upozornili ma aby som nerozprávala pokým neskončia, aby sa nezmenili výsledky. Milá slečna, ktorá merala pás, mohla mať okolo 20 rokov, vykríkla, asi v domnení, že tým ženy poteší a povzbudí, ale nevedomky ublížila iným.

“Správna žena by mala mať väčšie boky!”

A mne prešiel po chrbte mráz….môj tlak v sekunde pomyselne vyskočil na 200 a prešlo mi mysľou ….teda všetky ostatné ženy, ktoré nemajú väčšie boky, sú NESPRÁVNE? 

Mráz po chrbte mi prešiel nie z dôvodu, že by som sa cítila ukrátená o boky á la Jennifer Lopez, bolo to zo súcitu ku všetkým ženám, ktorým sa do hlavy môže zapichnúť malá veta ako tŕň. Veta, ktorá roky šepká: „Nie si dosť.“

A pritom sme všetci tak nádherne rozdielni a chvalabohu, že sa každému páči niekto iný. 

Pravdou je, že neexistuje 1 prototyp dokonalého človeka. Pretože Petrovi z Nitry sa páčia ženy “krv a mlieko”, predsa nech je ženu za čo chytiť a Matejovi z Vranova nad Topľou sa páčia ženy s úzkym pásom, také tie modelkovské typy. Teda ale ani Matej nie je správny, keď sa mu páči niečo nesprávne?

Kde sa v nás berie tá odvaha pozrieť sa niekomu do očí a povedať: že proste TY NIE.

Ako vôbec môže existovať postoj, ktorý na základe vzhľadu – niečoho, čo si človek nevybral – je odsúdený na doživotie?

Nech sa zamýšľam akokoľvek hĺbavo, bolí to, ale zároveň tomu rozumiem. Takéto slová sa často rodia z bolesti. Bolesť, ktorá ponižuje iného, aby povýšila seba.

Ako terapeut, sprevádzam ľudí liečivým procesom a stretávam sa s tým často. Cudzí ľudia, ktorí do našej mysle vkladajú svoje „pravdy o nás“, až im začneme veriť.

“Veď predsa povedali, že ja to nedokážem, 

že som moc stará, 

že som príliš škaredá, 

že som príliš malá, 

že som… 

Každá takáto veta je ako kód, ktorý nás programuje k pochybnostiam o tom, či máme právo byť takí, akí sme. A nevedome sa buduje hromada polien, ktoré každý deň podkopávajú kolená sebavedomiu. Kde sme vzali tú drzosť vkladať do mysle program odsúdenia, za to ako sme sa narodili?

Niekedy to prichádza od tých, ktorých milujeme najviac.

Keď matka si berie právomoc povedať svojej dcére, ktorá nemá veľké prsia “že vyzerá ako decko a nemá ženskú postavu”. Dcéra so zlomeným sebavedomím pred zrkadlom sa presviedča, že si nenájde muža, lebo nie je predsa dosť ženou.

Rozumiem im ale obom.

Matka kričí zo svojej bolesti v minulosti a dcéra plače zo svojej bolesti v prítomnosti. 

Jednou jedinou vetou, ktorá ublížila im obom v inej časovej línii. Jedna jediná veta. Dva zranené životy. Iný čas, iný dôvod, rovnaká bolesť.

My všetci si nesieme svoje zranenia a občas ich nechtiac premietame do druhých. Slová majú váhu – môžu povzbudiť, ale aj zraniť. 

V jednej mojej obľúbenej piesni sa spieva:

„Všetkým nám bude znieť rovnaký zvon.

Aj pri krstinách aj pri pohrebe.

A až keď ty prestaneš, tak aj ja prestanem.“

A možno práve o to ide.
Zvon znie pre všetkých rovnako – v radosti aj v smútku. Ale rytmus, akým bije, často určujeme my sami.
Keď znie v tónoch odsúdenia, cítime to všetci.
Keď však začne znieť v tónoch prijatia a pochopenia, zmení sa aj svet okolo nás.

Možno to nebude jednoduché, ale niekto musí byť prvý, kto prestane biť do zvonu bolesti.
A keď prestaneš ty, prestanem aj ja.
A zrazu tu nebude zvoniť vina, strach a porovnávanie, ale úprimná radosť z toho, že môžeme byť každý svojsky správni.

Lebo nakoniec všetci chceme to isté – byť milovaní za to, kým skutočne sme.

 

Ja som pripravená prestať.

A čo ty?

S láskou

S