Keď to prišlo prvýkrát, klačala skľúčená na zemi v bolesti, ktorú nepoznala. Zvieralo jej srdce a nedokázala dýchať. Je to ako keď sa dieťa učí plávať. Je hodené do vody, nevie čo robiť, cíti, že prežije, ale v tom danom momente sa aj tak obáva o svoj život. Každý nádych bolí rovnako. Modlí sa aby prítomný okamih zmizol, aby ta bolesť neexistovala. V tej chvíli nerozumie ničomu, nič nedáva zmysel. Do mysle vblúdia vyčítavé myšlienky “Prečo práve ja? Čo som mohla urobiť inak? Dalo sa tomu zabrániť?”Odpovede neprichádzajú. Duša pomaly umiera zaživa. Jej prvá tínedžerská láska. 

Čas rokmi lieči rany, zaceluje otvorené, ona znova uverí, že môže.

Spadla do toho znova. Každý deň sa zdá byť krajší ako ten predošlí .. s ním. Keď miluje, tak z hĺbky duše. Ponorená v šťastí. Rozmýšľa ako dlho to bude trvať, či môže niečo tak dokonalé trvať navždy? Spojiť sa s niekym na všetkých úrovniach, snáď to bude večné. No cesta životom má iné plány s jej dušou. Chvíľu ju nechala cítiť ten slastný pocit, vnímať jeho vôňu, príchuť, jeho odlesky. Ale už zas prišiel čas sa rozlúčiť. 

Otvorila sa a znova prežíva ten istý príbeh.. tak patetické.

Po druhý krát ten pocit už o čosi lepšie poznala, vedela ako zabíja a že mu nechce prenechať žiadne miesto vo svojom živote. Nedovolila si priznať čo sa stalo. Prehliadala, že to prežila ona. Snažila sa žiť každý deň s myšlienkou, že ten príbeh nepatril jej. 

Pocit bolesti ale vždy počká, kým sme pripravené ho prijať. Čakal, čakal až kým nespadla na kolená s prúdom rieky vytekajúcim z očí.  

Ďalšie roky liečenia. 

Zavrela seba, všetko čo mohol niekto iný vidieť, zavrela všetko čo jej mohlo spôsobiť tú bolesť znova. Chcela byť sama, navonok, aby netrpela, ale srdce túžilo po láske. 

Nič jej nikdy nedalo rovnaký pocit ako šialene hlboko spadnúť do lásky. Ten pocit zrazu vždy opravil všetko, aj to, čo zostalo po prvej bolesti. Verila… len trochu, už to nešlo tak ako prvýkrát, ani druhý. 

Už konala len z hlavy, srdce zavrela do krabičky, aby k nemu nik nemal prístup. Dokonca ani ona sama. Zabudla aké to je milovať, nedokázala ani samú seba, nespomínala si na pocit šťastia. 

Sľúbila si, že si dá pozor. Ale dá sa dať pozor, pred tým najsladším pocitom?

Pochopila ale, že život bez lásky sa žiť nedá. Hľadala cesty ako sa vrátiť späť do srdca. Vzalo to dni, mesiace, roky, ale prišiel deň, kedy opäť cítila. Seba, vôňu kvetín, vnímala spev vtákov. Pocítila, že láska bola ňou. Celé tie roky, ten pocit, ktorý cítila, nebol kvôli “nemu” ale kvôli nej. Naučila sa, že sa ten pocit dá prežiť stále zas a znova. 

Dnes už tá bolesť toľko nebolí, dnes je to už len trochu bolesti a viac slobody, viac lásky. Dnes je vďačná za všetkú tú bolesť predtým, lebo cez ňu spoznala seba. Láska čaká, kým sme pripravené ju prijať. A ona už pripravená je.